Cestovanie

Cestopis Island – Krajina z detských snov s nepoškvrnenou drsnou prírodou

Cestopis Island

Keď sa ma ako malé dieťa niekto pýtal, aká je moja vysnívaná krajina, povedal som Švajčiarsko. Keď som sa tam ako dieťa dostal, bol som nadšený, no môj sen bol tým splnený. A tak som si vytýčil iný cieľ či iný sen, a tým bola návšteva Islandu. Po dvoch neúspešnćh pokusoch o návštevu v minulosti sa mi konečne môj detský sen splnil a to aj vďaka mojej manželke, ktorá tiež túžila navštíviť túto ostrovnú krajinu horúcich prameňov, sopiek, vodopádov a nádhernej drsnej panenskej prírody. A keď sme spolu už tento rok skompletizovali návštevu všetkých severských krajín Európy, Island sme jednoducho vynechať nemohli a s veľkou radosťou a očakávaním sme sa vydali na cestu objavovania nádherných miest z obrázkov a filmov.

Jeden týždeň je na Island naozaj málo…

Hlavné mesto Reykjavík bolo z európskych miest podobný Amsterdamu či Kodani no v oveľa menšom merítku.

Na poznávačku po Islande sme si vyčlenili len necelý týždeň, no po návrate môžeme prehlásiť, že 5 dní je veru málo. Potrebovali by sme aspoň dva týždne na to, aby sme v pohode prešli celou cestou okolo ostrova. Tým, že náš čas bol veľmi obmedzený, tak sme sa rozhodli, že prejdeme západnú až severnú časť. Pristáli sme v Keflavíku, na západnej strane ostrova, neďaleko hlavného mesta a našej prvej zastávky Blue Lagoon – termálneho prameňa, ktorý je azda najznámejším na Islande. Let netrval dlho a ak sa vám podarí si na palube schrupnúť, tak ste tam doslova lúsknutím prsta. Letenky na Island z Viedne stoja priemerne okolo 100 eur, čo je naozaj výhodné. A ďalším plusom je, že let, trvá necelých 5 hodín, ale z vášho dňa vám ukrojí len 4 hodiny, keďže tu máme posun času o hodinu dozadu.

Nemôžeme nespomenúť niekoľko faktov o Islande. Je to ostrovný štát, ktorý sa rozprestiera na ploche 102 775 km2, čo je v porovnaní so Slovenskom zhruba dvakrát toľko, ako máme my. Ostrov sa nachádza na hranici Nórskeho mora a Atlantického oceánu. Ako prví tento ostrov osídlili v 9. storočí pravdepodobne Nóri a Kelti. Dodnes sa Islanďania hlásia k vikingským koreňom a ich odkazy na minulosť je cítiť aj v mestách. Mimochodom, ak by ste čakali, že tu nájdete veľkomestá ako inde v Európe, tak to ostanete prekvapení, ako sme ostali aj my. Tie najväčšie mestá, ktoré sme navštívili, vyzerali skôr ako väčšie dedinky s malými domčekmi. Hlavné mesto Reykjavík bolo z európskych miest podobné Amsterdamu či Kodani, no v oveľa menšom merítku. Naše putovanie po Islande sme sa rozhodli realizovať vypožičaním auta. Predsa len, plánovanie presunov pomocou hromadnej dopravy by náš krátky výlet poriadne komplikovalo keď sme zobrali do úvahy, že máme v pláne prejsť okolo 1500 kilometrov. Vypožičali sme si hybridnú Toyotu Corolla a veru, jej hybridný motor sme využili naplno vďaka faktu, že sme sa prevažne prepravovali po rovine pri rýchlostiach do 100 km/h. To znamenalo, že baterka sa rekuperáciou aj motorom dokázala dobíjať a naša spotreba po prejdení spomínaných necelých 1500 km sa ustálila na hodnote 4,5 litra na 100 km. Za benzín, pri cenách zhruba 2 eurá za liter, sme tak zaplatili len 20 274 korún. Nebojte, nie tých slovenských, ale islandských, čo je v prepočte len 134 eur.

Inzercia Odťahová služba Rečičár

Ako sme už v úvode načrtli, naše prvé kroky či kilometre po Islande smerovali z letiska v Keflavíku do termálnych kúpeľov Blue Lagoon. Na Islande sa nachádza najväčší počet termálnych prameňov na Zemi. Na ostrove je cca 800 geotermálnych oblastí a 7 000 termálnych prameňov. Blue Lagoon je asi komerčne najznámejšia a na našom liste vecí, ktoré chceme na Islande vidieť a zažiť, bola teda na prvom mieste. A veru, po päťhodinovom lete nám kúpeľ v horúcej vode naozaj prospel. Mliečne modrý odtieň vody je spôsobený vysokým obsahom oxidu kremičitého. Oxid kremičitý tvorí na dne jazera mäkké biele bahno, o ktoré sa kúpajúci otierajú. Voda je tiež bohatá na soli a riasy. Samozrejme aj my sme sa vynatierali minerálnym bahnom, ktoré tu ťažia z vody. Ja osobne síce krémy na ruky či na tvár nepoužívam, no po umytí tohto prírodného „zlata“ z tela som sa cítil ako vyleštený povrch auta. Hladký a lesklý. Toto geotermálne kúpalisko sa nachádza v oblasti, ktoré je známe ako Lava field, čiže lávové pole. Už podľa názvu je jasné, ako táto oblasť vznikla. A naozaj, je tak zaujímavá až divná, že nám hneď vŕtalo v hlave, z čoho asi tieto kamenné formy vznikli. Pripomínalo nám to povrch Marsu. Z lagúny sme sa vracali na hotel až večer a aj nám bolo trošku divné, prečo o desiatej večer nie je vonku taká tma, na akú sme boli zvyknutí doma. Odpoveď bola jasná. Na Islande sme boli totižto v máji a hlboké noci, kedy sa dala vidieť aj polárna žiara, už pominuli. A hoci sme polárnu žiaru naháňali naprieč ostrovom, vždy bola minimálne o 150 km ďalej, ako sme sa práve nachádzali a tú sme žiaľ neuvideli. Ale raz sa nám to podarí, keďže na Island sa chystáme určite vrátiť.

    Ďalší deň sme si vyhradili na objavovanie hlavného mesta Reykjavík. Nachádza sa na západnom pobreží ostrova a jeho rozloha je porovnateľná s mestami ako Košice či Prešov. Obyvateľov má však okolo 136 000. Okrem toho je to najsevernejšie ležiace hlavné mesto na svete, nachádza sa takmer pri severnom polárnom kruhu. Hneď po vstupe do mesta môžete obdivovať typickú severskú architektúru, ktorá je prezentovaná malými farebnými prevažne drevenými domčekmi. Vďaka polohe mesta, okolo ktorej sa rozprestiera množstvo termálnych prameňov, z ktorých celoročne vidieť kúdoly pary, dostala zátoka, v ktorej sa Reykjavík nachádza, meno Dymiaca zátoka. V meste sa nachádza mnoho tradičných reštaurácií a barov, ktoré sme s radosťou večer navštívili. A keďže v noci tu nie je tma ako v rohu, tak sme mali aj chuť ostať dlhšie hore a kochať sa nočnými uličkami. Kým sme však nezakotvili v bare, obdivovali sme tu nielen milé domčeky, ale aj monumentálny chrám Hallgrímskirkja, so 75 metrov vysokým priečelím. Nevynechali sme ani oceľovú plastiku Sun Voyager, ktorá vyhrala súťaž v roku 1986, kedy mesto oslavovalo svoje dvesté výročie. Keď nám po prechádzkach vyhladlo, vyhľadali sme tradičné jedlá Islandu a pochutnali sme si na domácich čerstvých rybách.

      Z Reykjavíku po pobreží na sever…

      Z Reykjavíku sme sa vydali po pobreží na sever. Po ceste sme sa nesústredili na čo najrýchlejšie prejdenie danej trasy, ale skôr na to, aby sme toho po ceste videli čo najviac. Ako prvá zastávka bol vodopád Glymur. Jeho výška je takmer 200 metrov a je naozaj monumentálny. Škoda bola len, že zrovna v tom období, keď sme sa k nemu vybrali, voda strhla lávku na prekročenie riečky, cez ktorú musíte prejsť, aby ste sa dostali k vodopádu, ktorý je za roklinou. Po hodinovom sľapaní sme sa tak dostali k záhybu, cez ktorý sme vodopád ani nevideli… Bolo to pre nás dosť smutné, no čo sa dá robiť. Príroda si spraví veci niekedy po svojom. Nám neostávalo nič iné, len otočiť sa a ísť nazad. Chceli sme skúsiť aj naboso prejsť riekou, no voda bola veľmi divoká a nechceli sme riskovať, že nás strhne so sebou. Po ceste sme ďalej obdivovali aj čierne pláže okolo monumentálnej skaly Hvítserkur, ktorá vytŕča z mora. Svoju chuť po objavovaní krásnych miest Islandu sme si tiež napravili našou ďalšou zastávkou na polostrove Snæfellsnes. Tu sa nachádza hneď niekoľko krásnych zákutí, ktoré by ste určite nemali obísť, ak sa vydáte do západnej časti Islandu. Nájdete tu jaskyne, vodopády, krásnu drsnú prírodu. My sme neobišli vodopád Bjarnafoss, horu Kirkjufell ako aj vodopády Kirkjufellsfoss a Grundarfoss. Na polostrove je však toho oveľa viac a ak by ste mali aspoň tri dni na toto miesto, určite ich poriadne využijete. Večer sme zakotvili v malom mestečku Hvammstangi, kde sme sa uložili spať po krásnom dni prežitom v islandskej prírode.

        Po ceste sme sa stretli aj s nástrahami, na ktoré sme neboli pripravení ani my, ani naše auto. Na ostrove je dokonalá cestná sieť. Aj čo sa týka prepojenia miest aj čo sa týka kvality vozovky. A Islanďania cesty stále dobuduvávajú a zveľaďujú. Nám sa stalo to, s čím sme veru nepočítali. A to s potrebou jazdy mimo spevňenej vozovky. Nie len pár kilometrov, ale desiatky, ba až stovku kilometrov, ktoré by sme inak prešli za zhruba hodinu, sme prechádzali rýchlosťou 30 km/h až tri hodiny. Cesta, po ktorej sme šli do nášho cieľa, bola uzavretá kvôli rekonštrukcii. Odklonená bola cez takú štrkovú cestu podobnú tým, po ktorých sa na stavenisku pohybuje technika. Tu sme si nemohli dovoliť s našou Corrolou na nízkoprofilových gumách uháňať. Okolo nás sa osemdesiatkou (ktorá bola na týchto poľňačkách povolená) preháňali obrovské americké pick-upy, ktoré mali špeciálne tlmenie a obrovské terénne kolesá.

        Mimochodom, v mestách sme ich videli kopec a neskôr sme zistili, že slúžia nielen na expedície za polárnou žiarou, ale aj presne pre tieto prípady, kedy ste nútení zísť zo spevnenej vozovky. Vďaka tejto ceste sme sa nemohli sťažovať na to, že by sme sa dosýta nevynadívali na drsnú krajinu a prírodu Islandu, keďže sme boli jej súčasťou. Na niektorých blatistých častiach sme veru mali celkom strach, či sa vôbec vyškriabeme na kopec. Umocnil sa o to viac, keď sme v priekopách okolo cesty uvideli niekoľko 4×4 SUV-čiek vyklopených a čakajúcich na odťah. Ale zvládli sme všetko v poriadku, bez defektu, bez škrabanca. Najbližšie, keď sa sem vrátime, vypožičiame si minimálne Daciu Duster so štvorkolkou.

        Eurovízia priamo v Húsavíku…

        Z Hvammstangi sme zamierili na sever do mesta Húsavík. Niečo vám pri počutí či prečítaní mena tohto mestečka v hlave zazvonilo? Alebo je vám odniekiaľ známe? Veru, známe bolo aj nám. Ak ste aspoň priemerný Filmárik či Filmuška, a obľubujete filmy s Willom Ferrellom či Rachel McAdams, tak potom je vám jasné, odkiaľ mestečko Húsavík poznáte. Vo filme Eurovision Song Contest: The Story of Fire Saga sa dej odohrával v tomto mestečku. Dokonca sa tu film aj nahrával. Dej je o dvojici miestnych spevákovi a speváčke, ktorí sa snažia odmalička dostať na Eurovíziu, čo sa im nakoniec podarí. A verte alebo nie, v tej dobe, keď sme boli na Islande, práve šla v telke Eurovízia. A o to milšia nás ráno čakala správa z ubytovania, kde sme mali v Husavíku večer prespať, že sa na nás veľmi tešia a že budeme môcť s nimi pozerať Eurovíziu v televízore a fandiť islandskej speváčke menom Diljá Pétursdóttir. Prežívali sme tak svoju Fire Sagu na Islande spolu s domácimi fanúšikmi. Škoda len, že nepostúpila. Bol by to radostnejší večer. Počas našej cesty do Húsavíku sme sa ešte zastavili v mestečku Glaumbaer. Je to skanzen tradičného obyvateľstva, ktoré na Islande žilo stáročia pred nami. Večerný Húsavík sme si užívali plnými dúškami a nakoniec sme zakotvili v termálnom kúpalisku Geosea. S výhľadom na zasnežené hory sme sa rochnili v horúcej vode a doslova sme zabudli načas. Dopomohlo nám k tomu aj stále vidno aj napriek tomu, že bolo desať hodín večer.

          Ráno sme sa vydali na cestu nazad do Keflavíku. Ešte sme si odbehli do miestnych potravín kúpiť nejaké drobnosti na cestu na jedenie a pitie a pri pokladni nás veľmi milo prekvapila baba Slovenka, ktorá tu v Húsavíku pracuje už roky. Bolo to príjemné stretnutie tak pre nás, ako aj pre ňu. Údajne v Húsavíku žije väčšia komunita Slovákov, Čechov a Poliakov, ktorí tu pracujú. Po celodennej jazde zo severu na juhozápad sme sa stále kochali prírodou, ktorá sa nám menila doslova pred očami. Štartovali sme na pobreží s teplotou ponad nulu, cestou sme prekonali horské prechody, kde teplota klesla pod nulu a na pastvinách sa rozprestieral sneh. Z hôr sme zliezli do nížin, kde teplota bola o 15 stupňov vyššia a po snehu nebolo ani chýru ani slychu. Po celý náš výlet sme sa snažili nájsť niekde v prírode či v mestách domčeky Elfov, v ktorých domáce obyvateľstvo verí. Nedarilo sa nám to do posledného dňa. Až som sa raz spoza volantu trochu zapozeral do prírody a rovno pri ceste som zazrel malinké domčeky. Neodolali sme a hneď sme pri nich zastavili a spravili si fotku. Večer sme strávili v Keflavíku a pri miestnom pivku sme rekapitulovali, čo všetko krásne sme na Islande za 5 dní stihli zažiť. Dali sme si sľub, že sa sem ešte musíme vrátiť, aby sme pozdravili veľryby, polárne kačice alias puffínov a tiež aby sa nám podarilo dať si romantický bozk pod polárnou žiarou. Island v nás zanechal nádherné spomienky a v našich mysliach si odnášame veľa pekných zážitkov a miest, ktoré môžeme každému vrelo odporučiť. Island stojí za to a stojí za strávenie aspoň dvoch týždňov v lone jeho panenskej prírody.

            Matúš Paločko

            Autá a motorky ma fascinujú už od detstva. Zvuk motora, rýchlosť a vzrušenie z jazdy sú aj dnes mojimi "drogami". Motoristickej žurnalistike sa venujem už viac ako 10 rokov a je to nielen práca, ale aj to najlepšie a najzaujímavejšie hobby.

            Súvisiace články

            Pridaj komentár

            Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

            Back to top button