Cestopis Martinik – Vulkanický ostrov oplývajúci rumom, banánovíkmi a krásnymi plážami

Naše letné objavovanie perál Karibiku sme tentokrát nasmerovali na ďalší francúzsky zámorský department, konkrétne na tretí najväčší ostrov Malých Antíl, vulkanický Martinik. Eurá si meniť nemusíte, keďže tu nimi zaplatíte tak, ako u nás doma. Akurát si ich pripravte trošku viac, či už na nákup potravín, alebo platenie v reštauráciách či baroch. Tento rok sme si náš let naplánovali opäť cez Kanadu, ako aj minulý rok, kedy sme leteli cez Toronto na Svätú Luciu, a na medzipristátiach, ktoré boli vždy dlhé aspoň jeden deň, cestou tam aj cestou nazad, sme si spravili príjemný výlet či poznávačku v Montreale. Našťastie sme tento rok nenarazili na žiadny hurikán a tiež vďaka občasným dažďom nás ostrov vítal v krásnom zelenom rúchu. Našej dovolenke tak nebránilo absolútne nič, aby sme si ju užili do sýtosti. A tak aj veru bolo.

Martinik nás vítal krásne zazelenaný a rozkvitnutý…

Ostrov má rozlohu 1 128 km2, čo je len o niečo viac ako polovica rozlohy Bratislavského kraja.

Prilietali sme na medzinárodné letisko Fort De France, kde sme si hneď po prílete vyzdvihli z požičovne auto, praktický Renault Clio, s ktorým sme precestovali celý ostrov a ktoré bolo našou doslova pravou rukou. Ubytovanie sme si po skúsenostiach z minulých rokov, so záplavou sargasových rias na pobrežiach otočených do Atlantického oceánu, zarezervovali na juhozápadnej strane ostrova a urobili sme veru veľmi dobre.

V mestečku Sainte – Anne sme sa zložili vo veľmi príjemnom apartmánovom komplexe Mahogany, ktorý nám poskytol tak súkromné parkovanie, ako aj nádhernú záhradu plnú paliem, kríkov ako aj zelene v podobe napríklad Svokriných jazykov, ktoré tu rástli do veľkosti aj dvoch metrov. Predstavte si tie vaše/naše, ktoré ledva dorastú do pár desiatok centimetrov. Po kvetoch sa vo veľkých skupinách pohybovali kolibríky, ktoré svojim zobáčikom vysávali z nich nektár. Bolo príjemné ich sledovať.

Inzercia

Zhruba tri minútky na pešo sme mali k dispozícii azda najkrajšiu pláž ostrova, Plage de Anse, ktorá poskytovala nielen krásny zlatobiely piesok, ale aj zeleň na ukrytie sa pred slnkom, ako aj mnoho či už vtáctva, ktoré kradne turistom jedlo z chladničiek a tašiek, alebo aj krabov, ktoré okolo vás behajú celý deň a vy ich môžete sledovať, ako spolu zápasia či ako si kopú svoje diery v piesku. Tu sme trávili väčšinu času s domácimi, ktorí si sem radi chodili grillovať s rodinami či robiť si party priamo na pláži s veľkým reprákom a rytmickými skladbami. Ich muziku sme si tak užívali spolu s nimi. Nuda tu veru nebola.

Spolu s pani manželkou sme sa rozhodli, že keď sa trochu pokazí počasie, nasadneme do auta a prejdeme si ostrov dookola. Čakali sme prvý týždeň, počasie stále krásne. Sem-tam v noci popršalo, vďaka čomu sme mali dennodenne výhľad na krásnu zeleň a rozkvitnuté stromy, kríky a kvety. Dokonca po daždi sa začali z dier vyťahovať aj sýtočervené kraby, aké sme dosiaľ nevideli.

A keďže počasie počas dní bolo krásne a slnečné, jedno ráno sme si povedali, že dnes je ten deň, kedy sa prevezieme po ostrove. Ostrov má rozlohu 1 128 km2, čo je len o niečo viac ako polovica rozlohy Bratislavského kraja. A vďaka tomu je tretím najväčším ostrovom Malých Antíl po Trinidade a Guadeloupe. Cesty na ostrove sú síce užšie, ale za to po väčšine rovné a naozaj celkom kvalitné. Vďaka tomu sme sa ani nebáli z požičovne zobrať nižšie menšie auto, akým bol Renault Clio. Po ostrove sme išli najrýchlejšie asi 101 km/h a to sme už o 11 km/h prekročili rýchlosť. To teda znamená, že sa tu jazdí naozaj pohodičkovo. A také tempo sme tak chtiac-nechtiac zvolili aj my.

Našich 250 km okolo ostrova nám trvalo takmer 5 hodín. Avšak za tento čas sme mohli počas našej cesty obdivovať obrovské plantáže s banánovníkmi, rovnako veľké plantáže s cukrovou trstinou, početné pláže ostrova, medzi ktorými sme navštívili tak zlatisté piesky ako aj tie tmavé sopečné. Východná časť ostrova a teda hlavne jej pláže, boli však dosť poznačené znečistením práve od skorej spomenutých Sargasových rias, ktoré sa práve v tomto období od júna do augusta vo veľkom množstve valia od Atlntického oceánu na východné pobrežia karibských ostrovov. Preto sme boli aj radi, že sme si naše ubytko zvolili tam, kde sme si zvolili. A toto určite radíme aj cestovateľom – nováčikom, ktorí sa práve v tomto období chystajú na karibské ostrovy.

Počas našej cesty sme navštívili pláže Anse des Salines, obrovská krásna pláž s väčšími vlnami, Anse Michel s množstvom paliem na východe ostrova, ako aj Plage de Sinai na severe ostrova, ktorá ponúkne tmavý sopečný piesok. Posledná menovaná pláž sa nachádza práve pod sopkou Pelée, ktorý má nadmorskú výšku 1 463 metrov nad morom. Na sopku sme si výlet nespravili, lebo práve pod jej úpätím nás chytil taký lejak, že sme boli radi, že sedíme v aute. Nevynechali sme ani väčšie mestá ako Saint Pierre, Fort de France, Le Lamentin, Ducos či Sainte Luce.

Nielen v ten deň, kedy sme sa vybrali na cestu okolo ostrova, ale aj po iné dni, sme hlavne večer, navštevovali mesto Le Marin. Ako je to už aj podľa jeho názvu rozpoznateľné, našli sme tu veľký prístav s jachtami, katamaránmi a plachetnicami a na pobreží sa tu rozkladalo množstvo reštaurácií. A keď hovoríme množstvo, tak naozaj, reštaurácií tu boli desiatky. Avšak otvorené boli konkrétne dve. Keď sme zisťovali, prečo sú reštiky pozatvárané, odpoveď bola jednoduchá. Nie je sezóna…

V Karibiku sezóna dovoleniek začína niekedy v novembri a trvá zhruba do apríla. Júl tak nie je pre miestnych reštauratérov zaujímavý. Boli sme však šťastní, že aspoň tieto dve reštiky boli otvorené a vedeli sme sa ti nielen výborne najesť, ale aj napiť a užiť si večerný program, ktorým bývala napríklad živá hudba. Ceny v reštauráciách sú zhruba také (alebo o trošku vyššie) ako v historickom centre Bratislavy. Tak sme to nejak aj čakali, no priznávame, že pár večerí sme si navarili aj sami doma v apartmáne. Mimochodom, potraviny viete kúpiť aj v nám známych sieťach ako Carefour či Auchan, ako aj v lokálnych marketoch Pli Bel Price či Caraibe Price. Potraviny stáli viac-menej rovnako ako u nás, hlavne tie francúzske. Dovozové boli samozrejme drahšie, avšak lokálne, hlavne ovocie a zelenina, boli celkom lacné. Mäso a mliečne výrobky boli zhruba raz tak drahé, ako na Slovensku.

Domov sme si doniesli hlavne karibské koreniny, lokálne kokosové produkty, ako aj lokálnu kávu. A keď sme hovorili o tej dvojici reštaurácií v mestečku Le Marin, tak musíme ešte tiež pochváliť, že v rezidencii, v ktorej sme boli ubytovaní, sa nachádzala aj reštaurácia s barom a bazénom Peoples Beach, s otváracími hodinami ako prišlo, ale napriek tomu s vynikajúcim jedlom. Naše chuťové poháriky sme hýčkali hlavne rybami a morskými plodmi, z ktorých nám najviac zachutili mušle – Slávky. Povedali sme si, že keď už sme na ostrove, budeme jesť čo najviac rybiny vo viere, že bude čerstvá. A naozaj, bola.

Tak, ako každý rok, aj z ostrova Martinik sa nám odchádzalo veľmi ťažko. Vždy nás pri odchode z krásnych pláží zarmúti zrážka z realitou všedných, nedovolenkových dní. Musíme však uznať, že Martinik bol jedným z karibských ostrovov, na ktorom sme sa cítili maximálne bezpečne a veľmi príjemne. Nemali sme problém sa tu hýbať po uliciach miest tak počas dňa, ako aj v noci. Nikto na vás nezazerá, nikto na vás nevrieska, nikto vám nenúka nejaké drogy, aj keď sem-tam závan vtipnej byliny bolo cítiť na pláži.

Martinik v nás zanechal veľmi príjemné spomienky a ako veľa ľudí hovorí: „sem by sme sa vrátili“, tak môžeme s nimi len súhlasiť. Je sa sem prečo vrátiť. Na svoje si tu prídu milovníci mora, pláží aj prírody. A tiež milovníci rumu, keďže Martinik je silným producentom práve rumu a rumových likérov. Aj tie sme si domov priniesli aj my a už sa tešíme, keď si ich otvoríme spolu s našimi priateľmi či rodinou a spoločne sa v spomienkach vrátime do slnkom zaliatych zákutí zeleného ostrova Martinik.